Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Mašinéria správne urobenej propagandy (či modernejšie povedané, PíÁr), dokáže prevalcovať nielen názory oponentov, ale často i objektívne fakty a zdravý rozum. Napríklad 4. januára 2007 uviedol predseda vlády Robert Fico, že slovenský zákonník práce je tretím najliberálnejším na svete. Od neho túto informáciu prebrali odborári i médiá. Čo na tom, že má od pravdy asi tak ďaleko, ako 65-percentná miera chudoby od Petržalky?

Zdroj: www.heureka.sk

„Musíme odstrániť stav, keď sa náš Zákonník práce považuje za tretí najliberálnejší na svete. Nie sme v Latinskej Amerike, sme v strede Európy. Sú tu určité právne štandardy v rámci Európy, ktorá je sociálne orientovaná,“ odôvodnil zámery vlády „socializovať“ Zákonník práce v rozhovore pre vládnu agentúru TASR premiér.

Výroku sa okamžite chytili skoro všetky médiá. Podrobnejšie ho o tri dni neskôr v diskusnej relácii televízie Joj rozviedla ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny, Viera Tomanová. Spresnila, že zdrojom informácie o treťom najliberálnejšom zákonníku práce na svete má údajne byť Svetová banka.

Podľa dvoch predstaviteľov Smeru, ktorých rétoriku neskôr hneď prebrali aj odborárski bossovia, je teda treba tento stav ihneď odstrániť, aby neboli zamestnanci vydaní napospas svojvôli svojich zamestnávateľov.

Sloboda zmluvných vzťahov predsa nemôže vládnuť trhom práce.

Až na to, že žiadne podobné hodnotenie, ktoré by slovenský Zákonník práce stavalo na tretiu najliberálnejšiu priečku na svete, nikdy neexistovalo. Ide len o číry výmysel, hraničiaci s klamstvom.

Svetová banka v skutočnosti nikdy nevydala žiadnu oficiálnu správu, ktorá by označovala slovenskú pracovnoprávnu legislatívu, alebo akúkoľvek jej časť, za tretiu najliberálnejšiu na svete.

Naopak, podľa Svetovej banky je na tom Slovensko dosť zle. Podľa hodnotenia prekážok podnikania v správe Doing Business 2006 je pracovnoprávna legislatíva na Slovensku 72. „najliberálnejšia“ na svete – spomedzi 175 hodnotených krajín sa tak Slovensko nachádza v druhej tretine krajín zoradených podľa „liberálnosti“ pracovnoprávnej legislatívy.

Ak tento pohľad rozmeníme na drobné, vidíme, že Slovensko dosahuje veľmi dobrý výsledok len z pohľadu nákladov na prepúšťanie zamestnancov (merané sú výškou finančnej náhrady, ktorú musí zamestnávateľ zaplatiť prepúšťanému zamestnancovi, prepočítanej na týždne priemernej mzdy).

Náročnosť prijímania zamestnancov	Rigidita pracovného času	Náročnosť prepúšťania	Rigídnosť pracovnej legislatívy	Iné ako mzdové náklady práce	Náklady na prepúšťanie
61. priečka spolu spolu s Holandskom, Tuniskom, Gabunom	102. priečka spolu so 60-timi ďalšími krajinami	92. priečka spolu s 30-timi ďalšími krajinami	97. priečka spolu s Bhutánom a Filipínami	167. priečka zo 175 hodnotených (spolu s Maďarskom)	26. priečka spolu s ôsmymi ďalšími krajinami

Avšak napríklad vo výške iných ako mzdových nákladov práce v percentách hrubej mzdy (ide najmä o odvody platené zamestnávateľom) skončilo Slovensko na neslávnom 167. mieste zo 175 hodnotených krajín – úplne na chvoste celosvetového rebríčka. Z tohto pohľadu teda reálne sme „ôsmou najsocialistickejšou krajinou na svete“.

Odkiaľ však vzali predstavitelia Smeru informáciu o treťom najliberálnejšom Zákonníku práce na svete? Netuším. Volal som do Svetovej banky – netušia ani oni.

Jediné možné riešenie, ktoré ma napadá, je nasledujúci graf zo správy „Doing Business“, ktorý zobrazuje rebríček nákladov na prepúšťanie (teda jediného z ukazovateľov, hodnoteného v správe, v ktorom sa Slovensko umiestnilo relatívne „liberálne“). Slovensko je na ňom zobrazené ako štvrté v poradí. Avšak nadpis pri tomto grafe jasne uvádza, že ide iba o rebríček európskych a stredoázijských krajín, teda nie o celosvetové umiestnenie.

Jediné vysvetlenie, ktoré ma teda napadá, sa nápadne podobá na správy Rádia Jerevan. „Je pravda, že Slovensko má tretí najliberálnejší Zákonník práce na svete?“ pýta sa poslucháč. „Áno,“ odpovedá Rádio Jerevan, „nejde však o Zákonník práce, ale o náklady na prepúšťanie zamestnancov, nie je tretie najliberálnejšie, ale štvrté, a nie na svete, ale v európskom a stredoázijskom regióne.“

Alebo, ako hovorí hlavná postava Hellerovho románu Gold na zlato, „samozrejme, je to pravda, leda že by to pravda nebola“…

Slovenskí socialisti by sa mali červenať. Teda, pardón. Oni už červení sú…