Minister Žiga dostal po prstoch od premiéra Fica, len čo sa prevalil jeho chystaný kšeft s pridelením povoleniek na vývoz pitnej vody do zahraničia spriazneným skupinám – v novele zákona o vodách. Ani nezmyselnú úlohu, ktorú na prekrytie tohto biznisu dostal, však nedokázal splniť. Predložená novela ústavy totiž predaj pitnej vody do zahraničia zrejme nezakazuje.

Keď sa nám podarilo odhaliť pripravovaný kšeft ministra Žigu v novele vodného zákona, spustila sa lavína reakcií. Prichytený minister dostal po prstoch od svojho najvyššieho šéfa, predsedu vlády Roberta Fica. Ten však neprinútil ministra nahradiť kšeftársku schému predaja vody takou, z ktorej by mohli mať prospech všetci občania Slovenska. Naopak, nariadil mu úplne zakázať predaj slovenskej vody do zahraničia v ústave.

Ako som už písal a nespočetnekrát hovoril, nepotrebujeme meniť ústavu, aby sme zastavili kšefty jednotlivých ministrov. Úplne by stačilo pravidlá pre predaj vody nastaviť transparentne – aby povolenky na ťažbu a vývoz vody nedostali len spriaznení podnikatelia bez súťaže. Takéto myslenie však zrejme presahuje schopnosti súčasnej vlády.

Minister Žiga teda dostal jedinú, aj keď nesprávnu a nezmyselnú úlohu: Pripraviť novelu ústavy, ktorá predaj vody zakáže.

Ani takú jednoduchú vec, ako je dvojvetná novela ústavy s jasným cieľom, však nedokázal minister životného prostredia pripraviť bez toho, aby z nej netrčal podvod.

Na tento fakt upozornili občianski aktivisti – a posúďte sami. Toto je navrhované znenie:

„(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na pitnú vodu a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na humanitárnu pomoc a pomoc v núdzových stavoch ustanoví zákon.“.

Prvá veta návrhu teda zakazuje vývoz vody do zahraničia.

Pokračovanie za bodkočiarkou uvádza výnimky z tohto zákazu. Výnimky sú dve: pitná voda a prírodná minerálna voda balená.

Takto naformulovaný zákon sa však dá chápať dvoma spôsobmi.

Ak chcete, môžete ho chápať tak, že vyvážať je možné pitnú vodu balenú a minerálnu vodu balenú – inak sa voda vyvážať nesmie.

Ale dá sa vykladať aj tak, že zakázaný je vývoz všetkej vody, okrem pitnej vody a okrem minerálnej vody balenej. A teda, že všetku pitnú vodu je možné vyvážať bez obmedzenia.

Konzultoval som tento text s viacerými odborníkmi na ústavné právo, a vzácne sa zhodli na jednej veci: takto navrhnuté znenie je nejednoznačné a pripúšťa obe možnosti výkladu.

Čisto z legislatívno-technického pohľadu je pritom skôr pravdou to, že takéto znenie navrhovanej novely ústavy vývoz vody do zahraničia nezakazuje.

Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky totiž jasne takúto situáciu upravujú. V ich článku 6 ods. 3 sa jasne uvádza, že na označenie dvoch odlišných právnych subjektov nemožno používať „zjednocujúce“ označenia – akože v zmysle, že je nám to všetkým jasné.

Preto sa vždy v právnych predpisoch používa výlučne „právnická osoba a fyzická osoba“ a nikdy nie zjednocujúci pojem „právnická a fyzická osoba“. Vždy sa používajú oddelené názvy „základná škola a stredná škola“ a nikdy nie len „základná a stredná škola“.

Ide o to, že na tieto subjekty právnej úpravy sa vzťahujú a lebo môžu vzťahovať rôzne práva, povinnosti, alebo právom chránené záujmy, a preto potrebné ich jasné a zrozumiteľné označenie.

Podľa tejto logiky, vychádzajúcej zo samotných Legislatívnych pravidiel vlády, tak z novely ústavy predloženej ministerstvom životného prostredia jednoznačne vyplýva, že sa zakazuje preprava vody do zahraničia, okrem minerálnej vody balenej a okrem pitnej vody všeobecne.

Inými slovami, je veľmi pravdepodobným výkladom, v rozpore so slovami premiéra Fica, že predložený návrh zakotvuje do Ústavy Slovenskej republiky neobmedzené vyvážanie pitnej vody do zahraničia, a nie zákaz jej vývozu.

Neviem si predstaviť lepší dôkaz o tom, že celá kauza vodného zákona je jedným veľkým ťahaním verejnosti i novinárov za nos. Od začiatku až po terajší koniec.

Ministerstvo životného prostredia ako aj vláda majú dosť skúsených legislatívcov, ktorým takáto vec nemohla ujsť. Je potrebné sa teda opýtať – pretože v tomto prípade to nejde vylúčiť – či to nebol zámer predkladateľa. Síce akože „zachrániť svet“ – teda Slovákom vodu, ale na druhej strane si nechať pootvorené dvierka, aby sa celkom nevylúčila možnosť, ktorú predpokladal zákon predkladaný ministrom Žigom, a ktorý spustil celú túto kauzu.

Ja osobne, ako som už viackrát deklaroval, nepodporím túto novelu ústavy. Nie preto, že je v ňom výkladová nejasnosť – tá by sa dala odstrániť pozmeňujúcim návrhom, ak by sme už teda chceli všetku robotu odpracovať namiesto ministra Žigu.

Nepodporím túto novelu ústavy preto, že ide o len o veľmi hrubú záplatu na kauzu, ktorú zrejme za účelom kšeftu a osobného obohatenia spustili samotní predstavitelia strany Smer. Nevyšlo im to však, a tak sa teraz sa tvária, že niečo treba „zachraňovať“. Netreba. A už vôbec nie v ústave. Ak ťažba a súvisiaci predaj vody do zahraničia nemajú upravený administratívny proces, žiadny úrad nikomu nemôže dať povolenie na vývoz vody. Tá je už dnes vo vlastníctve štátu.

Predstava, že vláda schváli trasparentné pravidlá, aby niekedy v budúcnosti mohli všetci obyvatelia Slovenska vďaka predaju rozumného podielu svojho vodného bohatstva prosperovať, zostáva i naďalej nenaplneným snom.